Vábnička

Vábnička - aj takýto názov má gesto, ktoré vidíte.

„Poď sem!“, vábime, voláme k sebe („poď, poď“) ukazovákom, dlaň je v horizontálnej polohe, smeruje hore.

Inokedy nie jedným prstom, ale dvoma. 

Alebo i spojenými štyrmi prstami. Takto ho občas robia úplne malé deti.

Gesto má v rôznych krajinách rôzne interpretácie.

V žiadnom prípade by ste takýmto gestom nemali volať Araba - určite sa ocitnete v nepríjemnej situácii. Má obscénne zafarbenie. A ak nie obscénne, určite nepríjemný podtext. 

Na dovolenke v Egypte ho teda nerobte.

Ak by ste predsa len chceli gestom niekoho privolať, arabská verzia je podobná tej našej, privoláte ho prstami k sebe, ale dlaň, tá bude otočená naopak, smerom dole.

Na privolanie niekoho, napríklad čašníka, ak by ste to chceli urobiť len gestom (oveľa lepšie je poprosiť slovne, lebo ak sa čašník rozhodne, že ste ho vábiacim gestom urazili, asi sa najete neskôr, alebo je možné, že na vás za urážku zavolá políciu a zaplatíte mastnú pokutu) majú v rôznych krajinách rozličné neverbálne vyjadrovacie prostriedky.

Tak napríklad keď volajú čašníka Angličania a Američania, zobrazujú celú pantomímu vo vzduchu s dvoma rukami.

Ak chceme niekoho privolať v Amerike (bližšie k Latinskej Amerike) mávame prstami, ako je to zvykom u nich, zvyčajne majú dlaň vodorovne, zdvihnú ju len mierne, akoby niekoho zľahka potľapkal po hlave alebo pleci.

A vo Francúzsku, ak chcete privolať čašníka, stačí hodiť hlavu dozadu a povedať: "Messie!"

V Kolumbii a iných krajinách Latinskej Ameriky aby privolali čašníka občas tlieskajú rukami nad hlavou. No toto gesto je aj prejavom nespokojnosti.

A ak by ste chceli pozvať Kórejca alebo Inda gestom, nerobte to ukazovákom.

Treba obrátiť dlaň smerom dole a mávať štyrmi natiahnutými prstami smerom dole k sebe, tak ako v arabských krajinách.

Ale ak budete s dlaňou otočenou k zemi mávať prstami od seba k spolubesedníkovi, tu je to ako u nás, znamená to: „choď preč!“

Keď už sme v Ázii, „vábiaci  ukazovák“ je v ázijských krajinách tabu. 

Na Filipínach toto gesto naznačuje, že toho druhého považujete za menejcenného ako vy. Je ponižujúce. 

Gesto sa na tento účel používa len na privolanie psa. Použitie tohto gesta môže mať v tejto krajine za následok zatknutie.

Vo väčšine krajín má gesto „poď sem“, výhražný, hrubý alebo urážlivý podtext.

Povedzme si pravdu, nie je to gesto veľmi príjemné a slušné ani u nás.

 Ešte tak na detskom ihrisku alebo pri hre môže mať žartovný podtext.

Dočítala som sa, že v niektorých oblastiach Talianska  znamená „zbohom" a preto býva zdrojom rôznych kurióznych situácií. 

Neviem to však overiť. Možno mi pomôžete... 

Vábenie malíčkom namiesto ukazováka v Singapure môže byť smrteľné.

Gesto „vábnička“ patrí k skupine gest, ktoré voláme EMBLÉMY.

Gesto alebo posunok (gerere - konať, konať z latinčiny) predstavuje pohyb určitej časti tela hovorcu, najmä rúk alebo hlavy, ktorým dotyčný niečo vyjadruje. Gestika patrí pod kineziku, ktorá zahŕňa všetok výrazový potenciál pohybov tela v sociálnej interakcii. Gestá sú spolu s mimikou, výrazovým potenciálom, pohybmi tváre, hlavnými prostriedkami komunikácie telom, rečou tela, neverbálnej komunikácie u človeka aj zvierat. 

Emblémy sú neverbálne akty, ktoré majú priamy slovný preklad alebo verbálnu definíciu, ktorá je pre všetkých členov skupiny pochopiteľná. 

Je to náhrada celých viet, celých fráz, vyjadrenie postoja. 

Osoba ukazujúca emblematické gesto dobre vie, čo robí.

V rôznych krajinách môžu mať emblémy rôzny význam a čo je pre jedného priateľské gesto, môže byť pre iného urážka.

Ďalšie typy gest voláme ilustrátory a adaptátory. 

Ilustrátory sú hlavnými pomocníkmi rečníka, sprevádzajú a ilustrujú slovné oznámenia, používajú sa na naznačenie tvaru, charakteru alebo veľkosti niečoho, keď chce niečo vo vzduchu nakresliť, zmenšiť či zväčšiť. 

Ak komunikujúci používa málo ilustrátorov v komunikácii, málo "gestikuluje", je to signál pre pozorovateľa.    

Dalo by sa povedať, že v bežnom živote srdečnejší rozhovor obsahuje viac ilustrátorov. 

Nie je to vždy tak.  Len v krátkosti, niektorí ľudia gestikulujú viac, iní menej.

Každý, kto sa živí komunikáciou, politik, rečník, obchodník, herec, verejná osoba, vyjednávač, ale i líder, pracuje, alebo by mal, s ilustrátormi.

Bez gest ilustrátorov je veľmi ťažké živo rozprávať o čomkoľvek.

Najvýrečnejšie v komunikácii sú gestá adaptéry alebo adaptátory.

Dotýkanie, hladkanie, odstraňovanie pomyslených žmolkov z oblečenia, hladkanie seba samého, krku, rúk, ...to je množstvo informácií, ktoré o sebe človek nevedome vysiela. Slúžia na uspokojenie nejakej potreby. 

Vravia aj o.i. o tom, že sa snaží prevziať kontrolu nad situáciu.

Ešte sú tu afektívne prejavy - vyjadrujú emócie a regulátory - sú signály, ktoré regulujú reč alebo konanie. 

Napríklad prikývnutie ako signál, že druhý môže pokračovať v reči.

Gestikulácia patrí do neverbálnej komunikácie, alebo reči tela, ktorou sa akosi bez slov vieme dorozumieť i pohádať.

Odborníci vypočítali, že človek dokáže preniesť celkovo asi 700 tisíc rôznych signálov prostredníctvom kombinácií postojov, mimiky, pohybov rúk a prstov. 

To je oveľa viac ako slovná zásoba akéhokoľvek jazyka.

Kým vznikli jazyky, bola reč tela dorozumievacím „babylonským“ jazykom našich predkov.

Asi neprekvapí, že prvým výskumníkom gestikulácie bol Talian.

Archeológ Andrea de Iorio pôsobil pred takmer dvesto rokmi ako kurátor neapolských múzeí. Pri sprevádzaní turistov na exkurziách do múzeí upozornil na dve okolnosti.

Po prvé, ukázalo sa, že mnohé gestá súčasníkov sa zhodujú s gestami zobrazenými na starovekých mozaikách, sochách, freskách a vázach.

Po druhé, začal si všímať rozdiely v gestách hostí z rôznych krajín, to že rovnaké gesto naprieč svetom a rôznymi národmi môže byť vnímané veľmi odlišne.

Z týchto pozorovaní vzišla kniha, ktorú vydal v roku 1832, prvá etnografická štúdia o gestách.

 

Z reči tela sa vyvinul aj znakový jazyk.

Hovorí sa, že keď sa kráľ Ferdinand Neapolský, zvrhnutý sprisahancami v roku 1821, vrátil do svojho rodného mesta, sa pokúsil z balkóna osloviť dav zhromaždený pred palácom. No pre hluk davu sa nepočul, a tak prešiel na posunkovú reč.

Kráľ v pomerne dlhom prejave vyčítal svojmu ľudu, vyhrážal sa organizátorom prevratu, odpustil tým, ktorí sa na ňom náhodou podieľali, a svojim priaznivcom dal veľkorysé sľuby – a to všetko bez jediného slova.

Južanskí kolegovia mu rozumeli dokonale. Ale svoji. 

Gestá v Ríme a Neapole nemali ten istý význam, ba mnohé mali význam opačný. 

Niektoré gestá boli od nepamäti považované za neslušné a urážlivé.

"Vábnička" je jedným z nich.

Napríklad:

Mama, ktorá svojmu dieťaťu vysvetľuje, že je neslušné ukazovať prstom na ľudí, pravdepodobne nevie, že podľa Hammurabiho kódexu (1750 pred naším letopočtom) za to bola aj pokuta.

Ukazovanie alebo pichnutie ukazovákom  bolo v starovekom Babylone  vnímané ako symbolická narážka na zabitie človeka kopijou alebo šípom. 

Zrejme odtiaľ pramení (aj podvedomé) odmietnutie tohto gesta.

Tu: https://intu.sk/blog/ukazov%C3%A1k-ako-zbra%C5%88

Zaujíma vás, čo prezrádzate telom?

Prezradím vám o reči tela veľa zaujímavých informácií.

Uvidíte, ako na vás vedia vplývať iní. Aj to, ako môžete využiť najstarší jazyk vy.

Získate nielen vedomosti, ale nacvičíte si zručnosť, ktorá vám otvorí dvere k novým príležitostiam.

Prestanete sa len pozerať. Naučíte sa vidieť. Porozumieť videnému.

Môžem vás sprevádzať. Neváhajte a informujte sa: https://intu.sk/

Poznatky využijete v profesionálnom aj v osobnom živote.

 "Vábnička" Sandy (Olivia Newton-John) z filmu Grease

A v podaní Alexeja Vorobjova

Zdroje:

Kresba: Zuzana Lukáčová
DeVITO, J. : Základy medziľudskej komunikácie 
ČIERNY, Vojtech: Reč tela: neverbálna komunikácia pre obchodníkov i bežný život 

https://www.youtube.com/watch?v=0_hYBHyKk34

https://www.youtube.com/shorts/95RNfwt2gtM